Zamkla som skrinku a bežala som za kamoškami. Rozhodla som sa že ich nebudem čakať a pôjdem radšej sama , veď ony kým sa domaľujú. Obrátila som sa, aby som ich pozdravila a popriala im pekný víkend. Keď som sa už bola pri dverách, otočila som sa a zbadala som jeho nádherné hnedé oči. Myslela som si, že osom v nejakom krásnom sne, z ktorého sa nechcem prebudiť.
,,Čo tu....“ odtiahol ma od dverí a dal mi pusu na ktorú nikdy nezabudnem. Usmiala som sa naňho: ,,Čo tu robíš?“
,,Chcel som ťa vidieť.“
,,Nemal si to robiť, máš predsa priateľku a na mňa si sa vykašľal, hádam si zabudol?“ kráčala som ďalej .Dobehol ma a povedal: ,,Nie nezabudol. Simona je už dávno minulosťou. Vykašľal som sa na ňu, pretože jediná osoba, ktorá ma dokázala rozveseliť v ťažkých chvíľach, si ty!“
Tak toto bolo nádherné. ,,Odkedy si tu?“ spýtala som sa ho po ceste domov.
,,Prišiel som pred troma hodinami.“
,,Chceš mi tu zmrznúť? Poď so mnou.“ Držali sme sa za ruky a kráčali sme po ceste. Bol to príjemný pocit, mať ho takto blízko seba.
Odomkla som byt a vyzliekla si bundu. ,,Dáš si kolu?“
,,Áno, ďakujem.“
Po pár minútach som prišla aj s kolou v ruke do detskej. ,,Nie je ti zle? Si bledý.“
,,Bolí ma hlava nič viac, to prejde.“
,Dobre.“
Pozerala som sa mu do očí, do jeho nádherných hnedých očí, ktoré som tak obdivovala. ,,Myslíš to vážne? To čo si mi povedal pred školou?“
,,Áno, myslím to vážne, anjelik môj.“
,,Páči sa mi keď mi takto hovoríš. Will, mal by si zavolať svojim rodičom, nevyzeráš najlepšie.“
,,Aby ma zabili?“
,Tak či tak by na to prišli. A nemôžeš byť u mňa veľmi dlho. Každú chvíľu prídu moje rodičia a sestra. Veď aj zajtra je deň. Môžeme byť spolu celý víkend.“
,,Tak dobre, ale sľúb mi, že zajtra prídeš!“
,,Sľubujem.“ Pobozkala som ho na čelo a objala.
,,Už som im volal, každú chvíľu by mali prísť,“ povedal, keď som vošla do izby. Sadla som si na zem vedľa neho a začala som sa hrať s jeho vlasmi.
„Neuvedomil som si o čo prichádzam .“
„A o čo?“
„O milú a úprimnú babu, ktorú mám veľmi rád.“
„Ľúbim ťa,“ povedala som a dala mu veľkú pusu. Bolo to prekrásne až dovtedy, kým nás neprerušil zvonček.
„Idem otvoriť“
Pomaly otváram dvere: „Dobrý deň, Will je v izbe.“
Keď už stáli vo dverách výťahu jeho mama ku mne podišla a povedala tichým hlasom, aby ju Will nepočul: „Ja viem, že si veľmi zlatá a máš ho rada. Will o tebe básnil celý týždeň. Ale pochop ma, Will vymeškáva zo školy, fláka sa a zanedbáva učenie. A preto ťa chcem poprosiť, aby si sa s ním už nestretávala.“
Toto predsa nemôžem urobiť veď ako dlho som naňho čakala.
,,Tak dobre.“
,,Ďakujem ti. Dovidenia. Poď Will.“
,,Choďte vopred, dobehnem vás!“
Pozerali sme ako výťah schádza na nižšie poschodie. Will sa mi pozrel do očí: ,,Tak dúfam, že zajtra prídeš. Budem ťa čakať...ľúbim ťa,“ povedal a dal mi jeden z jeho nádherných bozkov.
,,Aj ja teba.“
Zatvorili sa dvere výťahu a ja som sa rozplakala. Zatvorila som dvere a vošla do izby, kde som zbadala v pohári, kde bola predtým jeho kola, malý plyšový tulipán. Vybrala som ho z pohára a položila na stôl.
PRISAHALA SOM SI, ŽE OŇHO BUDEM BOJOVAŤ, TAK SA TERAZ PREDSA NEVZDÁM!!!