Bola hlboká noc. Ulica, ktorá bola ešte pred chvíľou osvetľovaná pouličnými lampami sa krátko po polnoci zmenila na tmavé miesto, také tiché a pokojné, akoby v nej živej duše nebolo. Kde tu bolo počuť občasné húkanie sovy alebo v diaľke zavíjanie vlka, keďže bol práve spln. Obloha bola posiata miliónmi hviezd, ktoré boli také krásne, že sa ich človek túžil dotknúť. Ach! Keby len neboli tak ďaleko. Všade bolo až neuveriteľné ticho, prerušované iba krôčikmi ozývajúcich sa na suchej ceste. V tú noc nemohla spať, potrebovala premýšľať, premýšľať o všetkom. Fúkal studený vietor, avšak ona zahĺbená do svojich myšlienok si ani nevšimla, že bolo možno len pár stupňov nad nulou. Kráčala, nevedela kam, nič si nevšímala, nič ju nezaujímalo. Nevedela či ma byť smutná a či sa ma smiať. Obloha sa pomaly zaťahovala, rozpršalo sa. Zacítila jemné kvapky na tvári. Spomenula si na krásne detské časy, keď verila na zázraky a šťastné konce. Chcela byt opäť dieťaťom. Pozrela sa na oblohu, rozprestrela ruky a začala sa krútiť. Bol to úžasný pocit. Cítila sa ako malé dievčatko, ktoré vnímalo svet ako jeden veľký zázrak. O chvíľu neskôr sa rozhodla, že pôjde do parku. Bola úplne premočená, po čele jej stekali prúdy vody. Zamierila k najbližšej lavičke a sadla si. Zahľadela sa do tej nekonečnej temnoty, ktorá bola všade okolo nej. Zamyslela sa: Čo by bolo keby Slnko už nikdy nevidela vychádzať? Čo by urobila keby zomrela? Aký je to pocit umrieť? Zbaví ju všetkých problémov? Áno, bola veľmi sklamaná životom, láskou a najmä sebou samou. A tie samovražedné myšlienky? Tie mala už dávno predtým, ale teraz to bolo iné. Ľutovala že si so sebou nezobrala ten vreckový nožík od otca, ktorý jej dal len pár dní pred smrťou. Ľutovala že si nevzala aspoň tú žiletku. Chcela zájsť na najbližší most a skočiť z neho. Ďalej už nechcela žiť.
Dážď pomaly utíchol. Asi po piatich minútach premýšľania si všimla že sa k nej blíži akási silueta. Začala sa báť. Nezmohla sa na nič iné iba sa spýtať: „Kto je to?“ Kroky utíchli a zostalo ticho. Veľmi sa zľakla, tak sa roztraseným hlasom ešte raz spýtala: „Kto je to?“ Tento krát neznáma osoba podišla k nej a povedala: „Ahoj, to som len ja Marek, ten sused odvedľa. Môžem si k tebe prisadnúť?“ Bolo jej čudné, že čo môže chalan ako on robiť vonku tak neskoro, v daždi a ešte k tomu sám. Ale aj tak mu to dovolila. V tú chvíľu mala taký zvláštny pocit. Nikdy sa totiž s nim nerozprávala, nepoznali sa a ani sa nezdravili. Začali sa rozprávať. Z počiatku bola tichá a nemala chuť baviť sa s človekom, ktorého v podstate ani nepozná. Po chvíli však nabrala odvahu a začala hovoriť o svojich problémoch. Cítila, že Marek je fajn človek, i keď ho nepoznala a vedela že jemu môže dôverovať. V tú noc zistila, koľko toho majú s nim spoločného. Nikdy nikomu nepovedala to, čo vtedy jemu a nikdy ju nikto nedokázal vypočuť a tak krásne utešiť. Cítila to čo ešte nikdy s nikým.
Rozprávali sa asi dve hodiny a potom sa už museli rozlúčiť. Nespala celú noc, po príchode domov, stále myslela na Mareka a ten fajn rozhovor s ním.
Pomaly bolo ráno, začalo vychádzať slnko. Stále na to myslela a teraz rozmýšľala aj o tom, že v tento deň už vlastne nemala ani žiť. Ale bola šťastná že žije, akoby začínala nachádzať nový zmysel života.
Zrazu začula ako niečo buchlo do jej okna. Netušila čo to je, podišla k oknu a vyzrela von. Bola veľmi prekvapená, keď tam zbadala Mareka, ktorý ju volal von. Potajomky vyšla z domu a podišla k Marekovi. Chcela sa ho spýtať, že čo tu robí, ale nestihla lebo ju chytil za ruku a rozbehol sa krížom cez ulicu. Jediné jeho slová boli: „Ponáhľajme sa, lebo to nestihneme.“ Nechápala o čo mu ide, ale páčilo sa jej to. Bežali na okraj mesta, do lesa až k jazeru, kam často chodila, keď bola malá.
Keď prišli k jazeru, Marek jej pustil ruku, a ukázal na oblohu. Pozrela sa tam i ona a vtedy zbadala tu nádheru. Celá obloha bola sfarbená krásne do červena, práve vychádzalo slnko. Zostala tam stáť v úžase, cela uchvátená. Neverila že východ slnka môže byt taký úžasný. S Marekom si sadli na trávu a pozorovali ako Slnko pomaly stúpa na oblohu. Mala chuť chytiť ho za ruku a objať ho. Vedela že Marek chce urobiť to isté, a tak ani nevedela ako, chytila jeho ruku. Vtedy jej povedal: „Vieš prečo som ťa sem zobral?“ Ona mlčala. „Ešte nikdy predtým som nestretol dievča ako ty. Možno sa ti bude zdať hlúpe, veď sa poznáme len par hodín. Ale i tak ta začínam mať rád.“ Nevedela čo mu na to odpovedať, tak sa mu len pozrela do očí a usmiala sa. Potom sklopila zrak. Mala veľmi zmiešané pocity. Srdce jej bilo ako ešte nikdy a cítila, že Marek je človek, ktorého by dokázala ľúbiť. Tak tam chvíľu ticho sedeli držiac sa za ruky. Pozorovali krásnu prírodu, ktorá sa prebúdzala do nového rána. Vtáky začínali spievať, motýle poletovali po lúke a voda krásne žblnkala. Nikdy tieto veci nejako nevnímala, ale v tento moment jej to pripadalo byť nádherné. Ani nevedela ako, vyhŕkli jej do očí slzy a rozplakala sa ako dieťa. Ten plač bol plný emócií, asi toho bolo už na ňu priveľa. Marek na ňu pozrel a keď videl že plače, bez slov ju objal. Potom pozrel na hodinky. Bolo asi šesť hodín. Chytil ju za ruku a povedal: „V túto chvíľu chcem byt len s tebou, lebo potom sa už neuvidíme.“ „Ale prečo?“ spýtala sa. „Hmm vieš sťahujeme sa s otcom preč.“ Pozrela naňho. Nevedela ako ma zareagovať. Tak sa len spýtala: „Zostaneme tu?“ Marek prikývol, že ak chce tak ostanú. Bola veľmi sklamaná. Prečo práve keď ho spoznala musel odísť? Radšej to však nedávala najavo, aby ho zbytočne netrápila.
A tak tam len tak sedeli, rozprávali sa a smiali sa až do toho momentu kým sa Marek nezadíval do jej očí. Bol to nádherný nevinný pohľad plný túžby a lásky. Pomaly sa k nej približoval, chytil ju za ramená a pobozkal ju. Cítila sa ako v siedmom nebi. Ešte nikdy predtým nezažila niečo tak nádherné. „To bol bozk na rozlúčku.“ povedal Marek, „prepáč už musím ísť...“ „Nie, prosím, nechoď!“ „Naozaj už musím, ale vieš čo, sľubujem že sa ešte stretneme. A nikdy na teba nezabudnem, lebo.... ja...neviem ako to povedať...ľúbim ťa!“ „Aj... ja ťa ľúbim.“ Povedala so slzami v očiach a objala ho. A toto objatie bolo tým posledným. Marek odišiel, a jej život ostal prázdny. Chcela mu toho ešte toľko povedať, avšak bol už preč. Opäť mala dôvod utápať sa v nekonečnom žiali, dôvod na samovraždu. Ale tento krát si povedala že to neurobí. A prečo sa tak rozhodla? Marek jej ukázal život aj z tej lepšej stránky a napriek všetkým problémom zas objavila jeho zmysel. Tým zmyslom bola láska. Nikdy naňho nezabudla a ľúbila ho až do konca života. Vedela, že lepšieho človeka už nespozná, ale i tak sa netrápila. Vždy mala totiž tú nádej, že sa raz stretnú, že ho raz znovu uvidí, ale teraz nie len na chvíľu, ale navždy.